Andrej Radlinský v jeho známom a dnes už klasickom diele Nábožné výlevy poučuje veriacich, aby prežili máj týmto spôsobom:
„Na začiatku a na konci mesiaca pristúp ku svätým sviatostiam a dokonale očisť svoje srdce. Na 1. mája ozdob v kostole mariánsky oltár, alebo aspoň doma obraz Panny Márie, pred ktorým učiň dobré predsavzatie, t. j. obetuj sa Panne Márii, že celý mesiac prežiješ sväto. Všetky svoje záležitosti denne odporúčaj Panne Márii. Každé ráno obetuj všetky svoje myšlienky, slová a skutky milosrdnej Matke a skrze ňu jej Božskému Synovi s tým, že sa chceš chrániť každého hriechu. Cez deň si viac ráz vzdychni strelné modlitby k Panne Márii. Denne chodievaj na mariánsku verejnú pobožnosť; ak nemôžeš, vykonaj si ju doma sám. Ak môžeš, slyš denne sv. omšu, pri ktorej sa modli ruženec. Na dôkaz, že zasvätenie seba myslíš vážne, z lásky k Pánovi Ježišovi a Panne Márii vykoreň, odhoď zo svojho srdca niektorú chybu, zlý obyčaj alebo náklonnosť. Či si to vykonal, zisti dobrým spytovaním svedomia. K tomu ti pomôže aj rozjímanie o Srdci Panny Márie."
Kresťania na Východe i na Západe zvyknú venovať Ježišovej Matke zvláštne dni a obdobia. Už v stredoveku (od 9. storočia) bolo zvykom sláviť v sobotu ráno votívnu omšu o Panne Márii. Tento zvyk vychádza z legendy, ktorá hovorí, že Mária sa po Ježišovom ukrižovaní a pochovaní ani v sobotu nevzdialila od Svätého hrobu, pretože s vierou očakávala vzkriesenie svojho Syna. Niektoré mariánske sviatky bývajú tradične spojené s deväťdňovou pobožnosťou – novénou. Mnohé cirkevné spoločenstvá poznajú mariánske týždne a mariánske trojdnia.
Na Východe bol zvyk sláviť mariánsky mesiac už v neskorom stredoveku. Najneskôr v 13. storočí vyhradili Márii mesiac august, uprostred ktorého východní kresťania slávia Slávnosť usnutia presvätej Bohorodičky. Kopti v Egypte si zvolili za mariánsky čas mesiac kiahk (náš december – január), ktorý liturgicky spadá do obdobia vianočných slávení. Západná Cirkev si zasa Pannu Máriu uctievala v máji a októbri, hoci v niektorých krajinách na južnej pologuli je za mariánsky mesiac považovaný november.
Nie je jasné, kam až siahajú korene tejto našej západnej tradície. Niektoré pramene tvrdia, že do 16. storočia, do čias svätého pápeža Pia V. (1566 – 1572). Tento svätec bol členom dominikánskeho rádu a horlivým šíriteľom ruženca i úcty k loretánskej Panne Márii. Pius V. sa sám každodenne modlieval ruženec a v čase, keď Turci ohrozovali kresťanskú Európu, vyzýval veriacich, aby putovali do Loreta. Zázračné víťazstvo kresťanských vojsk pri Lepante (7. októbra 1571) bolo preto od počiatku pripisované príhovoru Ježišovej Matky. Pamiatkou na triumf kresťanských vojsk je liturgický sviatok ružencovej Panny Márie ako aj invokácia Pomocnica kresťanov, ktorú Pius V. nariadil po víťazstve pri Lepante doplniť do loretánskych litánií.
Loretánske litánie
V ľudových modlitebníkoch sa oddávna vyskytujú dlhé série prosieb, ktoré sa prednášajú jedna za druhou v rovnakom rytme a tvoria modlitbový prúd charakterizovaný naliehavou prosbou a chválou. Veľmi krátke invokácie litánií, ktoré pozostávajú z dvoch častí (chvála a prosba) bývajú zamerané na Božské osoby (litánie k Božskému srdcu, Menu Ježiš, k Duchu Svätému atď.), na rôznych svätcov (litánie k všetkým svätým), alebo na jedného zo svätcov (k Panne Márie, k sv. Jozefovi, atď.). Táto modlitba zodpovedá prirodzenému rytmu ľudského dychu.
Samotné litánie k Panne Márii nie sú starou modlitbou. Pravdepodobne vznikli na počiatku novoveku. Popularita najrôznejších litániových formulárov začala stúpať v 16. storočí v takej miere, že Cirkev musela kvôli „zlému vkusu" niektorých textov pristúpiť k ich prísnej regulácii, pretože boli „výplodom málo osvietenej zbožnosti". Pápež Klement VIII. vydal v roku 1601 dekrét, podľa ktorého sa mohli považovať za cirkevne schválené iba starobylé litánie, ktoré sa nachádzali v breviári, misáloch, pontifikáloch a rituáloch. V tom čase boli už v Európe rozšírené aj loretánske litánie, ktoré týmto kritériám nevyhovovali, boli však všeobecne rešpektované a spomínaný dekrét pápeža Klementa ich výslovne dovolil.
Definitívne boli loretánske litánie zaradené do liturgických kníh (do knihy Rímsky rituál) v roku 1874. Oficiálna liturgia latinskej Cirkvi pozná ešte jedny mariánske litánie, ktoré bývajú spievané pri obradoch korunovania obrazov Panny Márie. Direktórium pre ľudovú zbožnosť ich dnes dovoľuje použiť ako alternatívu k všeobecne rozšíreným loretánskym litániám.
Májová pobožnosť
Moderné dejiny májových pobožností sa píšu od konca 18. storočia. V celej Cirkvi sa rozšírili vďaka rímskemu ľudovému misionárovi Lalomiovi a veriacim, ktorí sa pod jeho vplyvom rozhodli spojiť svoje sily do spoločnej modlitby za obrátenie a záchranu celého sveta. Títo veriaci zasvätili Ježišovej Matke mesiac máj tak, že kvetmi ozdobovali jej oltáre a sochy v rímskych kostoloch. Schádzali sa pri nich a na kolenách prosili Kráľovnú milosrdenstva, aby svojím orodovaním vyprosila milosť pre zaslepených hriešnikov. Pápež Pius VII. následne v roku 1815 udelil veriacim, ktorí sa takto v máji modlia, odpustky.
Májová pobožnosť sa stala dôležitým prvkom ľudovej zbožnosti mnohých národov. V prvej polovici 20. storočia bývalo zvykom modliť sa litánie na začiatku a na konci mesiaca máj slávnostným spôsobom pri vystavenej oltárnej sviatosti. K litániám sa pri pobožnosti pridávali aj iné mariánske modlitby. Veriacim sa odporúčalo, aby sa schádzali na modlitbu litánií večer (sv. omše sa slávili ráno). Ak to nebolo možné, mohli sa ich pomodliť počas rannej sv. omše alebo po jej skončení.
Loretánske litánie sú i dnes veľmi populárnou modlitbou, ktorú sa nielen v máji, ale každodenne modlievajú státisíce veriacich po celom svete. Od začiatku 20. storočia je v mnohých kresťanských komunitách zvyk pripájať modlitbu litánií ku každodennej modlitbe svätého ruženca.
Comments