V pondelok 12. septembra bude v Spišskom Štvrtku odhalená pamätná tabuľa saleziánskemu kňazovi donovi Štefanovi Javorskému. Priblížme si túto vzácnu osobnosť nášho rodáka prostredníctvom spomienok jeho príbuzných...
Detstvo a povolanie
Štefan Javorský sa narodil 7.decembra 1924 v Spišskom Štvrtku, na vigíliu sviatku Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu chodil aj do ľudovej školy a potom pokračoval v rokoch 1939 - 1947 na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku a zmaturoval na I. štátnom gymnáziu v Bratislave. V roku 1947 nastúpil na Katolícku bohosloveckú fakultu v Bratislave, pretože cítil kňazské povolanie.
V roku 1950, keďže nechcel spolupracovať so štátnou mocou, bol prevelený do Pracovného technického prápora v Přerove, potom v Plzni a Ostrave, kde sa zoznámil so saleziánmi. Štyri roky tam pracoval v bani. Naučil sa vyrábať a osadzovať parkety, neskôr pracoval aj ako stavebný dozor v nemocnici v Levoči. Študoval na Priemyselnej stavebnej a zememeračskej škole v Košiciach a popritom tajne ukončil štúdia teológie.
Prvé kňazské kroky
V roku 1965 bol v Krakove tajne vysvätený za kňaza, vtedajším arcibiskupom Karolom Wojtylom. Podľa záznamu v indexe bohosloveckej fakulty (Rímskokat. Cyrilometodejská bohoslov. fakulta – Bratislava) z 20. augusta 1969, po splnení všetkých zákonných podmienok dosiahol absolutórium v štúdiu bohoslovia (teológie). V tom roku sa aj zverejnil a v septembri mal primície vo svojej rodnej dedine.
Následne pôsobil v Krompachoch, v Rimavskej Sobote, v Plešivci a v Muráni, kde bol na neho kvôli horlivej pastorácii vydaný aj zatykač. Získaval si hlavne vysokoškolskú mládež, ktorej umožňoval počúvať Vatikánsky rozhlas, poskytoval náboženskú literatúru, premietal filmy a prehrával magnetofónové pásky s náboženskou tematikou. Bol zatknutý a väznený. Viackrát bol celoštátne hľadaný ŠTB, keďže pred posledným zatknutým na výkon trestu nenastúpil.
Život za mrežami
Z jeho listov, ktoré písal sestrám sa tak trochu dozvieme aj o tom, ako prežíval čas vo väzení:
Keď si spomínam na deň môjho nástupu, v duchu si poviem, prečo ma vtedy nevzali o tie dvadsať dni skôr. Bol by som teraz na Veľkú noc doma... V duchu som s Vami všetkými, prežívam krásne chvíle veľkonočných sviatkov... V ušiach mi znejú melódie kostolných piesní. Tu zvlášť dobre chápem bohatý obsah ich slov. (List z NVÚ-PS 77-P 4 Martin)
Vo väzení si vždy našiel figliarsky spôsob, ako vyrobiť víno z hrozienok, aby mohol slúžiť svätú omšu a dať telo Pánovo tým, ktorí to najviac potrebovali. Svätú omšu slúžil otočený dolu tvárou. Tváril sa, že spí. Aspoň takto na to spomíname my, ktorým hovoril svoje zážitky, ktoré vedel podávať veľmi komicky, i keď sme ich počúvali niekoľkokrát.
Rád komunikoval s inými ľuďmi, rád nadväzoval rozhovory kdekoľvek bol a po chvíli začal hovoriť o náboženských veciach. Väzenie ho nezlomilo, stál pevne vo svojej viere. Z jedného z listov z väzenia píše:
Drahá sestra! Šumne Ťa pozdravujem i celú tvoju rodinu. Spomínam si a myslím na Vás z neobvyklého miesta, ktoré mi nijako nesedí. Ani čo sa týka dĺžky trestu, ani skupiny v akej som. Teraz keď poznám rôzne „prípady“, žasnem nad tým, ako ma mohli odsúdiť. Som tu s takými, čo majú za sebou ťažké poranenia, ktoré sa museli liečiť dlhší čas v nemocnici alebo skončili smrťou. Iní mali s peniazmi do činenia a užili viac ako mohli si dovoliť. Som teda ako mi jeden spoluväzeň povedal (keď som sa čudoval ich chovaniu) medzi vrahmi, zbojníkmi a nemravníkmi. Chcú, aby i ja som mal také chovanie ako oni. Nemám to tu najlepšie, ale už som si zvykol a čo je divné - som i pribral na váhe. Prácu nemám ťažkú, ale ani nie po vôli. Ja som chcel robiť na stavbe, ale oni mi povedali, že čo kňaz môže rozumieť stavbe. Až Pán Boh dá, že sa vrátim, toho pána si zavolám na stavbu a mu ukážem, či naozaj som taký nešikovný. Robím však užitočnú prácu. Teraz môžem povedať, že i teším sa na ňu. V práci čas lepšie uteká ako na izbe a je tu väčší pokoj. So zdravím je to dobré. Cítim sa o 15 rokov mladší. Našiel som zmysel svojho utrpenia a to ma blaží. Myšlienkami na večný život mi je vysvetlením, odpoveďou na všetko čo mi ťažko padne. Keď však porovnám to, ako sa mi sedí teraz s tým ako pred 6 rokmi, teraz je to ťažšie...
Keď sa vrátim, pôjdem skoro do penzie, budem môcť pomáhať. Ovšem, ak Pán Boh dá. Stalo sa, že jeden väzeň sa veľmi tešil na cestu domov. Vo väzení si zarobil na nové auto. Na ňom išiel domov, ale nedošiel. Nákladné auto ho zabilo. Tak je to, človek mieni, Pán Boh mení. Veď nežijeme pre tento svet, krátky a pominuteľný, ale pre večný. Ten nám smrť nevezme, iba hriešny život, ktorý neoľutujeme, ten nás môže okradnúť o všetko, preč s hnevom preto a vášňou! Clivo je nám tu za domovom. Vy doma isto často nemyslíte ako my tu. Tu je dosť času... Vy ste pred odpustom. Budem Vás sprevádzať v duchu v kostole i na hostine. Nebudem smutný, lebo i tu sú ľudia. Myslím, že väzenie asi mi bude trvalým pobytom a dom prechodným. Svätý Pavol povedal: „Len netrpte ako zbojníci, nemravníci a podvodníci... Za pravdu nie je hanba! Ešte raz Vás zdraví a Bohu porúča Váš Štefan! (List z NVÚ Ilava PS-41)
Posledný krát ho uväznili päť týždňov pred nežnou revolúciou v októbri 1989. Zatkli ho počas cesty autobusom pri Jánovciach, keď odchádzal zo Spišského Štvrtku. Vtedy to bolo poslednýkrát, čo bol väznený, ale už nie dlho. Počas novembrových udalostí na Václavskom námestí kňaz Václav Malý žiadal vtedajšiu komunistickú vládu o prepustenie posledného politického väzňa ČSSR – dona Štefana Javorského, čo sa do 24 hodín aj stalo.
Aktívny do vysokého veku
Po revolúcii nostalgicky spomínal na časy totality, kedy sa cítil ako ryba vo vode, ale nikdy nezabúdal na svoje „ovečky“ vo väzení, ktoré navštevoval ako väzenský kaplán zo svojho kňazského pôsobiska v Motešiciach a Dolnej Súči. Vždy sa staral aj o potreby svojej rodiny, za ktorú sa nielen modlil, ale ju aj finančne podporoval ak to bolo potrebné, zaujímal sa o ich životy a pomáhal im.
Od roku 1996 pôsobil v saleziánskom dome v Rožňave. V Poprade viedol skupinu veriacich, ktorí sa modlievali v kostole a pred nemocnicou za nenarodené deti. Mal zvláštnu charizmu pre chudobných a opustených, sám sa snažil žiť skromne. Nebolo zriedkavosťou, že počas cesty autobusom či vlakom pripravil ľudí na zmierenie s Bohom. Mal dar, že sa mu ľudia otvárali a on ich spovedal. Jeho túžbou boli misie, nikdy však na nich dlhšie nebol (bol asi 6 týždňov v Rusku, ale víza mu nakoniec nepredlžili, tak sa musel vrátiť), ale bol misionárom telom a dušou. Často však cestoval, neobsedel na jednom mieste. Stretnúť ste ho mohli ešte aj pred jeho osemdesiatkou, nečakane kdekoľvek, napr. v Krakowe Lagievnikoch, keď sa vybral sám na púť s rádiom Lumen, alebo sa vydal stopom do Holandska a rovnako nechýbal v roku 2005 na pohrebe Svätého Otca Jána Pavla II, ktorému vďačil za svoju kňazskú vysviacku.
V decembri 2006 dostal don Štefan silný zápal pľúc. Po jeho prekonaní potreboval dennú starostlivosť a tak bol prevezený do Kňazského charitného domova sv. Jána Bosca na Spišskú Kapitulu. Dostal však ďalší zápal pľúc a bol prevezený do levočskej nemocnice. Počas Veľkého týždňa si prešiel svoju osobnú krížovú cestu a vo veľkonočnej oktáve 12. apríla 2007 ráno o 5.45 hod zomrel.
- súkromný archív rodiny a spomienky na neho