Dňa 13. mája sa v dominikánskom ráde slávi spomienka na bl. Imeldu, patrónku detí, ktoré prvý raz pristupujú k svätému prijímaniu.
Imedla sa narodila v r. 1321 v Taliansku, v Bologni. Od svojich piatich rokov túžila prijať Eucharistiu. Keď mala desať rokov, cítila, že ju Boh volá žiť s ním a chcela mu dať s radosťou svoj život. Žiadala o prijatie medzi sestry dominikánky. So svojimi rodičmi prišla do Valdipietra, kde ju predstavili tamojšej komunite. Tak r. 1331 vstúpila do kláštora sv. Magdalény vo Valdipietre na predmestí Bologne ako desaťročná.
Imelda sa stala svojim sestrám vzorom v práci, no hlavne v láske k Eucharistii. Upútavala svojou nestrojenou skromnosťou, neodolateľnou pokorou a jednoduchosťou. Bola šťastná v spoločnosti sestier a noviciek. Zúčastňovala sa každý deň na modlitbách, študovala a pracovala. V tichej modlitbe pred bohostánkom rástla v nej silná túžba prijať Ježiša. Nemala ešte dostatočný vek /14 rokov/, aby mohla pristúpiť k prvému sv. prijímaniu, ale vedela, že Ježiš v Eucharistii je veľkým darom od Boha. Pán videl u Imeldy veľkú túžbu, ale ostatní nechápali, že ju tak priťahovali hodnoty neba.
Dňa 13. mája, 1333 na vigíliu Nanebovstúpenia Pána, sa komunita sestier zhromaždila na sv. omšu. V momente sv. prijímania sestry vyšli z lavíc prijať Eucharistiu. Imelada ostala v chóre osamotená. Jej krehké telo sa triaslo emóciami samoty, slzy jej stekali po nevinnej tvári a s užialeným hlasom si v modlitbe pýtala byť nasýtená Ježišom. Nik jej nevenoval pozornosť. Omša sa chýlila ku koncu. Sestry odišli. Imelda zostala bez útechy. Zrazu sladká vôňa ruží naplnila ovzdušie a niesla sa po celom kláštore. Mníšky, zbadajúc tento jav, vrátili sa do kaplnky a tam, k ich úžasu, uvideli hostiu vo vzduchu nad hlavou plačúceho dievčaťa. Kňaz, ktorý práve skončil sv. omšu, prišiel s paténou v ruke a hostia mu zostúpila na ňu. To bol očividný znak, že Ježiš chce zostať s malou Imeldou. Vtedy kňaz a sestry videli veľké svetlo a pochopili, že Imelda by mohla prijať po prvýkrát Pána Ježiša. Jej srdce bolo plné radosti. Chcela iba Ježiša, ktorý ju odnesie so sebou do neba, kde je radosť a slávnosť večná. Kňaz teda podal hostiu Imelde. Ona naplnená láskou v kontemplácii po svojom prvom svätom prijímaní, ktoré zároveň bolo jediným, upadla do extázy a odišla do úplného spoločenstva s Kristom.
Pochovali ju v kláštore Valdipietra a na náhrobok napísali: „Zosnulej sestre Imelde Lambertini bola zoslaná z neba hostia, ktorú jej podal kňaz.“ Čoskoro po Imeldinej smrti sa začala k nej šíriť úcta. Udialo sa mnoho zázrakov, a tak v r. 1582 sa začal proces jej blahorečenia. Keď v r. 1798 francúzske vojská zničili kláštor sv. Magdalény vo Valdipietra, Imeldine telesné pozostatky preniesli do bolognského farského kostola sv. Žigmunda, kde sú vystavené podnes.
Pápež Lev XII. ju dňa 20. 12. 1826 vyhlásil za blahoslavenú v reholi sestier dominikánok a za patrónku detí prvýkrát pristupujúcich k stolu Pánovmu.
Zdroj: zivotopisysvatych.sk