Od sviatku Porciunkuly je náš farský kostol v Spišskom Štvrtku obohatený o vzácne relikvie kapucínskeho svätca Leopolda Mandiča. Kým bol tento drobný človiečik, ktorého dnes poznajú kresťania po celom svete?
Leopold Bogdan Mandič sa narodil 12. mája 1866 v Castelnovo (dnes Herceg Novi). Jeho kňazské a rehoľné povolanie sa zrodilo, keď mal asi osem rokov. Ako dieťa sa čímsi previnil a tak išiel na spoveď - farár mu prísne vyčítal hriech a potom ho nechal kľačať uprostred kostola. Vtedy si povedal: „Keď budem veľký, chcem byť rehoľníkom, spovedníkom a budem veľmi milosrdný a dobrotivý k dušiam hriešnikov.“ Bogdan vstúpil v roku 1882 do kapucínskej rehole a v roku 1884 dostal rehoľné rúcho a nové meno Leopold. V roku 1888 sa definitívne zasvätil Bohu a pripravoval sa na kňazstvo. Vysvätený bol v roku 1890 v Benátkach. Pôsobil potom na niektorých miestach aj mimo Talianska.
V roku 1909 ho preložili do Padovy, kde prežil s prestávkami až do svojej smrti. Leopold mal veľkú úctu k Svätému písmu, používal ako prameň osvietenia aj diela otcov a cirkevných učiteľov - sv. Augustína a sv. Tomáša. Najväčšiu úctu mal voči pápežovi. Nemal dar slova, ale vedel vyvolať radosť z kázania na základe evanjelia. Páter Leopold, sám kňaz, dával otvorenie najavo svoju veľkú úctu voči kňazom. Pre kňazov bol ochotný priniesť každú obetu. Nikdy sa mu nezunovalo ponížene a úctivo prijať kňazov, potešiť a povzbudiť ich.
Počas poslednej choroby, keď už nemohol ísť do kostola, spovedal vo svojej cele v ošetrovni - vtedy k nemu chodili najmä kňazi. „Teraz už môžem urobiť len málo,“, povedal jednému z nich, „ale ostávajú mi ešte duše, ktoré sú Pánovi najdrahšie – kňazi“.
Mal také citlivé svedomie, že sa ustavične bál, že urazí Boha a preto sa spovedával každý večer, z lásky k Bohu chcel aj najmenšiu chybu ihneď napraviť ľútosťou a sviatostným rozhrešením. Vstával skôr ako ostaní a strávil celú hodinu v modlitbe ako bezprostrednej príprave na svätú omšu. Najmä pri premenení jeho rozžiarená tvár a oči plné sĺz svedčili, že v tých chvíľach bol v bezprostrednom styku s obetným Baránkom, ktorého držal v rukách. Keď sa rukami dotýkal hostie, cítil rozmnoženie milostí a posvätenie tela. Svätú omšu považoval za žriedlo všetkých milostí a požehnanie. Každého kňaza, čo sa u neho spovedal, napomenul, aby dobre celebroval a urobil svätú omšu stredobodom svojho duchovného života. Prejavoval mimoriadnu zbožnosť voči prevelebnej Sviatosti, často kľačal na holej dlažbe a adoroval pred svätostánkom, jeho tvár žiarila a jeho oči sa naplnili slzami.
Svojim penitentom dával za pokánie návštevu Najsvätejšej sviatosti. Vždy znovu odporúčal časté sväté prijímanie ako najvznešenejší liek duše. Hovorieval: „Majte vieru!“ a myslel tým na dôveru v Božiu dobrotu. Sám sa považoval za veľkého hriešnika. Bol však potešiteľom zarmútených. Hovorieval iba jednoduché veci, no jeho slovo bolo ako dobrotivá ruka, ktorá láskavo potešuje každú bolesť. Jeho slovo potešovalo, lebo neprichádzalo od človeka, ale od Boha.
Svätec žil v hlbokej jednote s Pánom. Za vzor si zobral svätého Františka z Asissi. Uctieval aj sv. Jozefa, sv. Antona, sv. Cyrila a Metoda a iných. Žil jednostaj v Božej prítomnosti. Mal výšku iba 1,30 cm, nemotornú chôdzu, artritídu, ťažkosti s trávením, bolesti a kŕče, mal nádor na hltane, ale aj napriek tomu trpezlivo znášal svoje trápenia. Zajakával sa, ale aj napriek svojej rečovej chybe mal osobitný dar, že pri božských veciach sa zapálili a hovoril plynulo a živo zastával záujmy Cirkvi. Slová premenenia a rozhrešenia vždy vyslovil jasne a zreteľne.
Umŕtvoval sa aj pri jedení, možno povedať, že sa ustavične postil. Páter Leopold prosieval dobrých ľudí o modlitbu za seba a modlieval sa aj za iných. V mimoriadne ťažkých prípadoch strávil celú noc v modlitbách o milosť pre nejakého nešťastníka. Modlil sa za odčinenie hriechov svojich penidentov.
Páter sa nielen modlil, ale na modlitbu aj vyzýval. Predovšetkým napomínal na poníženosť prosby, lebo Pán vypočuje len ponížených. Mal veľkú úctu k Panne Márii a bol s ňou v dôvernom vzťahu, každý deň slúžil omšu na oltári Matky Božej, správal sa k nej ako svojej matke a písal jej dojímavé listy, ktoré kládol k jej nohám na oltár. Mal v úcte všetkých a preto nekritizoval počínanie iných - neposudzoval iných.
Láska konala zázraky a cez pátra Leopolda ju pocítili mnohí trpiaci. Tajomstvom jeho veľkých milostí bolo, že obetoval sám seba. Často sa ponúkal Bohu ako obeť zmierenia, aby vymohol uzdravenie chorému, útechu ustarostenému, obrátenie hriešnika a osobitné milosti vyvoleným dušiam. On za to však platil mnohými telesnými a duševnými utrpeniami.
Jeho najhorúcejšou túžbou bolo pomáhať dušiam, preto ho možno označiť ako mučeníka spovedníctva. Aj keď bol veľmi unavený alebo trpel, vždy prejavil spokojnosť, že môže poslúžiť penidentovi. Denne spovedal desať, dvanásť a niekedy aj pätnásť hodín. Nikdy neposlal niekoho prečo pre otravnú nástojčivosť alebo nevhodnú hodinu, keď sa chcel niekto vyspovedať. Dokonca aj večer, keď už ležal a niektorý spolubrat ešte zaklopal, že sa chce spovedať, páter bez najmenšieho znaku netrpezlivosti povedal: „Tu som!“ A hneď vstal. Modlieval sa a prosil dôverných penitentov o modlitbu, aby mu Boh poslal veľa duší, ktorým bude môcť pomôcť. Najšťastnejšie dni pre neho boli tie, keď najviac spovedal. Bol si vedomý veľkého dobra, ktoré ustavične prináša dušiam svätou spoveďou. No všetko považoval za dielo Božie, ku ktorému nepridal nič, čo by si mohol pripísať na vlastný účet, iba ak nedostatok horlivosti a lásky. Vytrvalo prosieval Pána o dar múdrosti pre vedenie duší.
Dostal schopnosť vcítiť sa do vecí a Pán mu daroval aj poznanie sŕdc. Čítal vo svedomí ľudí a odhaľoval skryté tajomstvá. Dostal mimoriadny dar intuície. Človek cítil, že z neho hovorí Boh. Svojou veľkodušnosťou pri rozhrešení zakladal na Božom milosrdenstve. Jeho pokora mu nikdy nedovolila údiv, výčitku či zatrpknutosť. Nedovolila mu prudký pohyb ani okríknutie. Vždy len lásku a porozumenie, vždy len dobrotu, ba priam nežnosť. Odkrýval rany duše a každému ukázal jeho zodpovednosť. Bol verným Pánovým obrazom v súcite a odpúšťaní, avšak v zásadných veciach nepripustil nijakú diskusiu. Vo všetkých videl len dušu, za ktorú Kristus vylial svoju krv. Pri počúvaní jeho slov mal človek dojem, že nemá pred sebou učiteľa, ale otca, priateľa a brata.
Pri svätej spovedi sa stávali podivuhodné obrátenia. Zo spovede urobil radosť, a nie bremeno. Uvedomoval si, že cez jeho ruky prechádza pri spovedaní veľa Božej milosti a milosrdenstva a občas je vo svojich proroctvách a zázrakom sprostredkovateľom Božej všemohúcnosti. Za svoje duchovné dietky sa vytrvalo modlil a čakal na návrat. Už od prvého stretnutia nezabudol na nikoho, staral sa o nich aj korešpondovaním, penidenti sa stali jeho priateľmi.
Ale viac mu záležalo ma tom, aby bol dobrým rehoľníkom, než dobrým spovedníkom, rád kapucínov miloval najviac, ale vážil si aj iné rehole. Svoj život obetoval za návrat odlúčených východných národov, za zjednotenie s katolíckou cirkvou. Hoci jeho život bol uzavretý vo spovednici, bol jedným z najväčších apoštolov Východu. Spolupracoval na tomto apoštoláte modlitbou a obeťou. Na lôžku s trasúcou rukou písal: „Ako kňaz som povolaný pracovať za spásu východných národov a slúžiť dušiam pri svätej spovedi.“ Vždy sa modlieval o milosť, aby mohol pracovať až do smrti.
V čase choroby, premenil izbu chorých v nemocnici na spovedelnicu. Ešte v predvečer smrti vyspovedal okrem iných asi 50 kňazov. Dňa 30. júla 1942 zomrel počas prípravy na sv. omšu. Za blahoslaveného ho vyhlásili 2. mája 1976 a za svätého 16. októbra 1983.
(výber z knihy P.E. Bernardi, Leopold Mandič svätec uzmierenia, Bratislava 1993)