Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a – vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“ (Jn 9,1-41)
V sérii textov Jánovho evanjelia, ktoré čítame v príprave na krst a na slávenie Veľkej noci, sme dnes počuli príbeh o mužovi, ktorý sa narodil slepý a svetlo sveta uzrel až pri stretnutí s Pánom Ježišom. Ten muž nemá meno. Je to jednoducho človek – syn Adama. Farizeji tu predvádzajú čisto materialistické videnie sveta. Do konca príbehu nepochopili, že existuje nielen telesná, ale aj duchovná slepota. Boh vidí veci inak, ako my. Skutočným hriechom, skutočnou slepotou je to, že v neho neveríme. Dôsledkom toho je, že nedokážeme svet a druhých ľudí vidieť jeho pohľadom.
Všetci sme zaslepení hriechom. Adamove deti sa také už rodia. Voláme to dedičný hriech. Farizeji to nemohli chápať, lebo boli presvedčení, že oni sa tvrdou disciplínou vypracovali na ľudí, ktorých sa hriech už netýka. My, kresťania, však veríme, že sme deťmi vznešeného otca, ktorý si s týmto stavom človeka dokáže poradiť. V staroveku ľudia verili o mláďatách leva, že sa tiež rodia mŕtve a slepé. Hovorilo sa, že ožívajú na tretí deň, v momente, keď k nim prichádza otec, ktorý na nich dýchne. S tým súvisí divné gesto, ktorým dnes Ježiš lieči slepca: Čo značí miešanie zeme a slín? Lekárska veda pred dvoma tisícročiami nevedela vysvetliť pôvod slín. Vládlo presvedčenie, že je to kondenzovaný ľudský dych. Keďže Biblia hovorí, že Boh stvoril človeka z hliny a oživil ho dychom svojich úst, Ježišovo gesto je gestom Stvoriteľa, ktorý na Adamovi uzdravuje to, čo bolo na ňom v dôsledku hriechu ranené. Evanjelista Ján takto píše hlbokú pravdu o príchode Krista medzi nás: staré sa pominulo, nastáva nové.
Ježiš hovorí učeníkom pred svojím ukrižovaním: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16,21). Naša spása a naše uzdravenie sa rodí v hodine, keď Ježiš vydýchne na kríži a odovzdá svojho ducha. Týmto spasiteľným výdychom na kríži nás prebudil. Už nemáme byť slepí. Nemáme byť mŕtvi. Máme otvoriť oči a vidieť svet tak, ako ho vidí on.
S dôverou sa teda ponorme do vody krstu, umyme sa v slzách pokánia. Nezabúdajme, že slepec vidí len vtedy, keď sa umyje! Ak by Ježišovi neveril a kúpeľu by sa vyhol, nič by sa v jeho živote nezmenilo. Nepochopil by, čo mu Ježiš urobil. Do smrti by len chodil a nadával na neho, že mu kedysi napľul do očí.